Občas ma prepadá nutkavý pocit škrtnúť zápalkou a nechať všetko ľahnúť popolom. Nestáva sa zo mňa pyromanka, ale niekedy mám pocit, že zbytočných vecí je už okolo mňa príliš veľa a najjednoduchší spôsob ako sa ich zbaviť a vyčistiť si priestor okolo seba, je to celé vyhodiť alebo spáliť.
Možno ten pocit poznáte aj vy, keď je už pohár trzpezlivosti takmer plný, hračky sú naťahané v každej izbe a vo dverách vás privíta muž a vlečie ďalšiu krabicu s hovadinami. No vtedy mám sto chutí vytiahnuť veľké čierne vrece a nahádzať doň, hračky, krabicu, muža aj s deckami a odvliecť pri najbližší kontajner :))
Presvedčila som sa, že tieto stavy nemávam len ja (našťastie, už som si začínala myslieť, že som vadná - rozumej málo tolerantná).
Pred pár mesiacmi sa do rovnakého duševného rozpoloženia dostala aj kamarátka, na ktorú zo skrine vypadlo zopár vecí a to bol ten bod zlomu. Naložila ich do auta a zavolala mi, že či mi ich môže doniesť.
.... a to je príbeh starého šuflíka, ktorý má teraz trvalý pobyt u nás doma. Naskladala som doňho krajky, čipky, ktoré som nedávno dostala od Lindy, našla u svokry ale aj kúpila. Šuflík je na komode v obývačke, pri dnešnom počasí ho nafotiť za dobrého svetla je priam nadľudský výkon. Zachránilo ma moje balkónové fotenie :)
Majte krásny deň